Niekedy nám až choroba pomôže vyzdravieť

Čo majú spoločné ľudia s vysokým krvným tlakom, Azheimerom či ženy s nádormi prsníka?

Sú choroby skutočne odrazom nášho vnútra?

Platí to na veľké percento, nie však na všetky. Napríklad genetická anomália nie je odrazom duše novorodenca, ale genetickej výbavy jeho rodičov. Časť chorôb z detstva a ochorenia, ktoré získavame v dospelosti, však už do veľkej miery súvisia s ľudskou psychikou. Mnohí pacienti, ktorí prichádzajú so zdravotným problémom, si nechcú pripustiť veci, ktoré ich trápia a zožierajú vo vnútri. Zabúdajú na svoje vlastné ja, prispôsobia sa tomu, čo od nich očakáva okolie. Podvedome ich to potom trápi a to sa im odzrkadlí na zdraví v podobe choroby.

Zoberme si napríklad častý problém, akým je vysoký tlak. Aj ten môže mať príčinu v našom vnútornom postoji?

Vysoký krvný tlak môže vzniknúť ako následok niektorých iných ochorení, napríklad ochorenia obličiek či hormonálnej poruchy. To je však veľmi malé percento prípadov. Pravú príčinu väčšinou nepoznáme. Najčastejšie ide o dlhodobé vystavovanie sa stresu a problémom, ktoré človeka oslabujú. Až tak, že sa to navonok prejaví v podobe hypertenzie. Pacientovi vieme predpísať lieky na zníženie vysokého krvného tlaku. Môžme tým predísť komplikáciám ako cievnej mozgovej príhode, infarktu srdcového svalu, skutočnú príčinu však odstrániť nevieme. Pacient navyše často nechce prijať fakt, že vysoký krvný tlak môže mať z osobných problémov. Odmieta o nich hovoriť a potom je cesta k odstráneniu príčiny zložitá.

Tuší však pacient vôbec, že aj ´banálne´ ochorenie môže mať príčinu v psychike? Hovoria o tom vôbec lekári?

Pacient prichádza k lekárovi najčastejšie preto, aby dostal liek. Očakáva laboratórne testy a vyšetrenia prístrojmi. Ak neodchádza s receptom, býva sklamaný. Lekár sa málokedy dostane do jeho vnútra a osobného života. No ak sa do ambulancie neustále vracia s jedným a tým istým problémom, pacient je obvykle prístupnejší a otvorenejší v rozhovore. Keď ho vyšetruje lekár, ktorý je empatický, má záujem aj čas, liečba býva omnoho jednoduchšia. Postupne sa rozširuje skupina odborníkov, ktorí sa venujú psychosomatike a celostnej medicíne. Pacienta by však vždy mali vnímať aj z pohľadu klasickej medicíny. Najťažšie pre dnešných vyťažených lekárov je nájsť si čas na vypočutie pacienta. Denne ošetria toľké množstvo pacientov, že im uniká možnosť venovať každému toľko času, koľko by si zaslúžil. Mnohé veci však lekár odhalí už doslova na prvý pohľad… Pacienta neraz diagnostikuje už od dverí, ľudia sú však na to veľmi citliví. Očakávajú laboratórne a zobrazovacie vyšetrenie. Nie „diagnózu z prvého pohľadu“. Skúsený lekár však často podľa správania či vizáže, vonkajších znakov, postoja, správania často odhalí, čo trápi jeho pacienta. Ochorenia pľúc chudších ľudí, ktorí celý život fajčili. Majú namodravé prsty a popolavú pleť. Ľudia s hypertenziou bývajú červení v tvári, majú podkožné tukové vankúšiky, a zväčša trpia nadváhou. Človek, ktorého trápia obličky, má popolavú farbu pokožku, je bez energie, nevládze. Ochorenia štítnej žľazy naznačujú riedke vlasy, unavený výraz tváre.

Ambulancia všeobecného lekára, internistu je jedným z miest, kde diagnostikujete nádory prsníka. Postihujú podľa vás podobnú skupinu žien?

Vznik a výskyt chronických ochorení je nevyspytateľný. Nádory prsníka prichádzajú bez varovania a náhle. Nie som onkológ, ale pacienti, ktorí sa liečia na onkologických pracoviskách, mám v starostlivosti aj v ambulancii všeobecného lekára a internej ambulancii. Pacientky si pri objavení nádoru prsníka v ambulancii často kladú otázku: „Prečo práve ja?“ Vlastne sa už v momente, keď ju vyslovia, zháčia. Odpoveď totiž poznajú. Ide vo väčšine prípadov o ženy, ktoré sa trápia vo vzťahu a nemajú dostatok síl riešiť to. Len veľmi zriedkavo som sa stretla so ženou, ktorá je šťastná v partnerskom vzťahu a objavil by sa
u nej nádor prsníka. Väčšinou žije v náročnom komplikovanom vzťahu a trápi sa. Kvôli deťom, rodine, či z finančných dôvodov však situáciu nechce alebo nedokáže vyriešiť.

Platí to isté o nádoroch krčka maternice či ženských orgánov?

Tie môžu mať trochu iné vnútorné aj vonkajšie príčiny. Pôvod nádorových ochorení pohlavných orgánov nie je úplne objasnený. Ale isté spoločné črty je možné u týchto žien nájsť. Nesú si so sebou traumy z minulosti, s ktorými sa nevedia vyrovnať. Mnohokrát ani netreba hľadať nejakú psychologickú príčinu. Niektoré ženy jednoducho nechodia na pravidelné preventívne prehliadky, ktoré odhalia nádorový proces v rannom štádiu. Najlepšou prevenciou nádorov prsníka a ženských orgánov je viesť usporiadaný rodinný a sexuálny život. Mať deti v období, kedy je ženské telo na príchod potomka pripravené, a kedy aj z hormonálneho a biologického hľadiska je to najvhodnejšie. Nie je vhodné robiť veci proti prírode a prispôsobovať príchod potomka a graviditu spoločenským požiadavkám. V ambulancii sa často stretávate aj s pacientmi, u ktorých sa vyvinie.

Alzheimerova choroba alebo demencia. Tiež majú niečo spoločné?

Alzheimerovej chorobe je jedno, či sa chytí človeka s vysokým alebo nízkym IQ, profesorským diplomom či bez stredoškolského vzdelania. Za roky praxe som si všimla, že existujú spoločné znaky aj pre týchto pacientov. Existujú mnohé teórie pôvodu Alzheimerovej choroby. Na rozvoj ochorenia musí však byť „vhodný jedinec“. V mnohých prípadoch ide o ženy aj mužov, ktorí počas života robili všetko po svojom. Ťažko sa prispôsobovali partnerovi v osobnom či pracovnom živote. Bolo s nimi ťažké viesť dialóg a zhovárať sa. Nevedeli načúvať reči ostatných. Keď mi príde do ambulancie pacient s demenciou či Alzheimerovou chorobou, rodina mi väčšinou potvrdí, že presne taký tento pacient bol.

Vypozorovali ste ešte iné spojitosti?

Napríklad úrazy. Často sa vyskytujú u ľudí, ktorí sú nepozorní, zožierajú ich osobné problémy alebo sú vyčerpaní a nie sú schopní si primerane oddýchnuť.

Existuje vôbec nejaká všeobecná pravda, ktorá pomôže v liečbe každému pacientovi?

Riešiť to, čo nás páli. Priamo, otvorene a čestne žiť. Nesnažiť sa zatvárať oči pred niečím, čo treba ´vyliečiť´. Ak pridlho prižmurujeme oči a tvárime sa, že problém neexistuje, vždy sa niekde prejaví.

Ako teda postupovať v prípade choroby? Liečbu klasickou medicínou spojiť s terapiou „duše“?

Keď už ochorenie vypukne, je nutné ho liečiť klasickou medicínou. Ak človek v sebe zároveň aj niečo nezmení, zdravotný problém často napriek liečbe ďalej postupuje. A nielen to. Liečba býva pomalšia a neraz zložitá. Možno sa vďaka správnej liečbe vylieči, môže sa však uňho v budúcnosti vyvinúť iné ochorenie. Napríklad chronické alebo infekčné. Častá je chronická bronchitída a astma. Obe vznikajú pod psychickým tlakom väčšinou u ľudí, ktorí ťažko zvládajú psychický stres či odsúvajú problémy.

Platí to aj pri onkologických diagnózach?

Mnohí onkologickí pacienti prijímajú liečbu, no vo svojom živote a správaní nezmenia nič. Často u nich nastáva druhá, dokonca aj tretia recidíva a nakoniec smrť. Mala som mnohých onkologických pacientov s diagnózou v pokročilom štádiu, ktorí svoj život zásadne zmenili – spôsob myslenia, stravovania, začali sa hýbať a lepšie žiť. Ak vyriešia problémy, ktoré ich najviac trápia, liečba s väčšou pravdepodobnosťou zaberie. Súbežne som pozorovala skupinu pacientov s onkologickým ochorením v rovnakom štádiu. Tým, ktorí v sebe nezmenili nič, liečba na istý čas zabrala, no po krátkej dobe sa ochorenie vrátilo. Ale samozrejme, neplatí to u všetkých. Záleží aj na tom, v akom štádiu sa ochorenie nachádza.

Dá sa povedať, že choroba príde preto, nech nás niečo naučí?

Choroba vždy príde kvôli niečomu, je následkom niečoho. Vyzýva nás, aby sme zmenili to, čo v našom živote nie je v poriadku. Občas sa musí objaviť zdravotný problém, aby človek to „niečo“ zmenil a pochopil.

Pred čím nás zdravotný problém najčastejšie varuje?

Človek by mal prísť do štádia, kedy sa vysporiada s každým a so všetkým. V práci pravidelne prichádzam do styku so smrťou. Mnohých žiaľ zastihne nepripravených. Naši predkovia boli zvyknutí na to, že si ešte pred smrťou musia po sebe všetko vypovedať, urovnať, upratať. Mali pripravené oblečenie, ak by ich nečakane zastihla smrť. Dnešný človek odchádza nečakane, v behu. Žiaden div, že rodinu tento stav veľmi zasiahne a stratu blízkeho berie ako najväčšiu tragédiu na svete. Smrť je pritom prirodzenou súčasťou kolobehu života, každý z nás sa musí ma ňu pripraviť. V živote si potrebujeme upratať v prvom rade svoj prah a v každej situácii vedieť kráčať vpred. A situácie, ktoré nám život pripraví prijímať s pokorou.

Čo všetko by sme mali v našich životoch ´upratať´?

To, človeka trápi. Ak sa mu nechce ísť z práce domov, lebo tam čaká partner, s ktorým nedokáže hovoriť, potrebuje to urýchlene vyriešiť. Ak sa vo vzťahu bude príliš dlho zožierať, vypukne z toho choroba. Musíme sa pripraviť aj na to, že príde deň, kedy naše deti dospejú a my ich budeme musieť nechať ísť. V živote nemá význam zatínať zuby a nerozprávať sa s niekým, kto nám ublížil. Najmä vo vzťahoch dieťaťa a rodiča žiadna prekážka nie je dosť veľká na to, aby nám bránila hovoriť s človekom, ktorý nás priviedol na tento svet.

Čo vidíte ako najväčší problém súčasného moderného mestského človeka?

Sťažnosť na to, že na nič nemá čas. Každý z nás pritom ráno dostáva na konto rovnakú dvadsaťštyrihodinovú časovú rezervu. Niekto si s ňou bravúrne vystačí, iný dovolí ostatným, aby ho „roztrhali na kúsky“. V živote predsa nemôžete každému vyhovieť. Takýto človek v závere dňa nemôže byť spokojný. Svoj čas rozdrobil pre iných a pre seba si neuchoval ani kúsok.

Myslíte si, že súčasná generácia mladých je iná ako boli naši rodičia?

Áno, a v istých smeroch je menej zodpovedná. Súčasne sú na ňu kladené iné nároky a prijíma omnoho viac podnetov, z ktorých je často zmätená. V pätnástich chceme byť všetci dospelí. V osemnástich zistíme, že dospelosť je atraktívna iba v istých oblastiach. V dvadsať päťke, keď má žena z biologického hľadiska porodiť prvého potomka, sa zrazu chceme zodpovednosti striasť. Mnohé dnešné tridsiatničky nie sú pripravené na dieťa. Dnešní tridsiatnici na to, že by sa už konečne mali odsťahovať od mamy a postarať sa o vlastnú rodinu. V päťdesiatke človek zrazu zisťuje, že vlastne nič nestihol a začne premýšľať, že by si mal konečne založiť rodinu.

Znamená to, že sme prestali počúvať svoje biologické hodiny?

Proti biologickým hodinám človek nedokáže bojovať. Mnohé ženy dieťa do tridsať päťky nechcú mať. V tridsať päťke razom prídu na to, že teraz je ten správny čas. Nekompromisne vyžadujú, aby sa im podarilo svoj zámer naplniť okamžite. Nie sú pripravené akceptovať čo i len čiastkový neúspech. Prestali sme akceptovať život ako taký.

Rýchle životné tempo a stres so sebou prináša aj poruchy spánkového rytmu. Koľko spánku skutočne potrebujeme?

Ľudia prestali akceptovať diurnálny rytmus, ten, čo nás učí v noci spať a ráno vstať. Pri jeho správnom dodržiavaní sa nám správne strieda uvoľňovanie hormónov. Pomáhajú nám vykonávať aktivity počas dňa s dostatkom energie. Človek sa však aj tento rytmus snaží zmeniť. Ráno vyspáva, vstáva neskoro, začína pracovať na obed alebo poobede. Spánok do polnoci je skutočne najkvalitnejší, spôsobuje to hladina hormónov, ktoré telo vylučuje. Ak dlhodobo ignorujeme správny spánkový rytmus, veľmi často sa to na človeku podpíše v podobe úzkosti, depresívnych stavov. Aj s prvým jedlom dňa začíname na obed, čo je z biologického hľadiska nešťastné riešenie. Práve ráno je látková výmena najrýchlejšia. Vtedy je potrebné sa dobre najesť, a s pribúdajúcim dňom z množstva jedla uberať. Ľudia to neakceptujú. Organizmus trpí, nastupuje nervozita, problémy so spánkom. Nabaľuje sa stres, trpia nadváhou, nie sú so sebou sami spokojní. A to je často priama cesta k ochoreniu.

Čo duševné poruchy? Aj za tie si z časti môžeme?

Do istej miery áno. Mnohé vznikajú z nevyrovnaného spôsobu života. Mladí ľudia si ich často nechcú pripustiť. Problém je, že nepočúvame svoje telo a neakceptujeme prirodzené smerovanie života. Nasilu robíme veci, ktoré nám neprospievajú. Mladí ľudia po desiatich hodinách práce v kancelárii ničia svoje telá v uzatvorených priestoroch fitness centra. Lepšie by im spravila prechádzka.

Pomohlo by, ak by sme sa naučili trpezlivosti a dokázali spomaliť?

Ľudia sú veľmi netrpezliví. Všetko chcú hneď. Často ani nevedia, či im to vôbec prinesie úžitok. Viac ako kedysi nám chýba trpezlivosť a pokora. Osemdesiat či deväťdesiat roční pacienti vedia, že v živote sa nesmú ponáhľať. Na čo nemáme, nikdy nepredbehneme. Niektoré veci nám skrátka v života nepatria. Ak sa nám ich aj podarí získať, často rovnako rýchlo ako sme si ich nahonobili, o ne aj prídeme. Podobne je to so zdravím. Človek sa často o seba roky nestará. Keď k niečomu príde, chce byť vyšetrený okamžite, na najlepšom pracovisku, najlepším lekárom. Chceme mať všetko hneď. To vidím ako vážny problém dnešného človeka. Niekedy skrátka príde choroba, aby človek spomalil, zmenil choré miesta svojho života a uvedomil si, že život je krásny a stojí za to ho dobre žiť.

Tento článok ste si mali možnosť prečítať aj v časopise žiwell